Furt tie nohy...

Určite si už počul/a, že pri lezení musíš používať nohy. Vačšinou ti to hovorili práve tí, ktorých technika nôh je len o kúsok lepšia od tvojej a ktorí to tiež len niekde počuli ako veľké lezecké múdro a papagájujú to ďalej. Čo to ale znamená v realite? Na úvod treba povedať, že nohy používaš vždy: občas ti pomáhajú, občas zavadzajú, občas ti len tak niekde visia.

Genéza práce nôh

Keď si začínal/a, funkcia nôh bola leda tak podporná pre ruky. Rukami si sa niekde pritiahol/pritiahla a vystreté nohy ťa v tej polohe podržali. Základnú funkciu nôh si teda odhalil/a rýchlo - na nohách môžeš stáť. To je taký ten objav ako keď sa prvý krát postavíš zo štyroch na dve. V tomto vývojovom štádiu sa žiaľ mnohí zaseknú a trvá pomerne dlho kým spravia ten metaforický prvý krok, od ktorého je to ešte stále ďaleko k behaniu. Toto zaseknutie je pomerne prirodzené, lebo máme pocit, že ruky sú tá hlavná hybná sila pri lezení a tak ich prioritizujeme. Ruky sú totiž zručné, denne si ich používanie uvedomujeme oveľa viac ako používanie nôh. Nohy sú na chodenie a státie to je predsa automatické, to ani len nevnímaš. Rukami vnímaš svet a tvoje telo dostáva podstatne viac informácií cez ruky ako cez nohy. Ruky sú navyše oveľa bližšie ďalším zmyslovým orgánom a navzájom sú tak viac prepojené. Nohy sú ďaleko, nemotorné a stále v niečom obuté. Nohy sú ale silné a nohy hýbu telom. Pri tejto definícii je pomerne prirodzené si povedať, že keď už sú ruky také super, tak stačí keď zosilnejú a začnú hýbať telom.Takže začneš makať a zhybovať. Daj mi potom vedieť ako ti to funguje. Keď sa priblížiš s počtom zhybov, ktoré si schopný/á spraviť, počtu drepov, už si skoro tam. Honza Kareš drží niekoľko Guinessových rekordov v zhybovaní, ale počtom drepov dám jeho zhyby asi aj bez tréningu. Aj keď na druhý deň budem mať asi riadnu svalovicu. Druhá možnosť je naučiť nohy, to čo vedia ruky. Nepotrebuješ ísť do rovnakej hĺbky, aj keď podľa mňa je celkom cool vedieť sa podpísať aj ľavou nohou, hrať na klavíri Beethovena a vyšívať dečky nohami. Na začiatok úplne stačí, že si ich začneš viac uvedomovať a všímať, čo vlastne robia a ako fungujú.

Čím rozmýšľaš pri lezení ty?

Lezenie je energeticky aj pohybovo dosť náročný šport. Nie je pri ňom väčšinou veľa času uvedomovať si čo sa s tebou deje. Preto väčšina z nás lezie intuitívne. V preklade, nechávame nech si naše telo poradí samo na základe všetkých informácií, ktorých väčšinu nie sme zvyknutí, alebo ani schopní vnímať vedome. Tieto informácie chodia z mnohých senzorov po našom tele a náš mozog ich interpretuje a vyhodnocuje situáciu a posiela informáciu ako reagovať. Náš mozog je ale lenivý, alebo energeticky úsporný, ako tomu môžeme tiež hovoriť. Preto si vytvára vzorce, pohybové stereotypy a skratky, alebo prioritizuje jasnejšie a silnejšie vstupy a slabšie proste ignoruje. Keď sa ideme baviť o lezení tak to v praxi znamená, že keď tvoj mozog dostáva viac a kvalitnejšie informácie z rúk (čo nesporne dostáva), smeruje aj odozvu a príkaz na akciu na ruky a im prispôsobuje zvyšok tela. V mojom slovníku to volám, že rozmýšlaš rukami.

Ako sa učíš?

Keď sa ideme baviť o tom, že do samotného lezenia potrebuješ viac zapojiť nohy, musíš to najprv mozog naučiť. To sa samozrejme ľahšie povie ako spraví. Učenie je do veľkej miery spojené so zmyslovým orgánom, ktorý je na učenie používaný a aký typ pamäte využíva. Kým bežné učenie, na ktoré sme zvyknutí používa primárne zrak a sluch a s tým aj pamäť ktorá je vedomo prístupná, pohybové učenie je dosť odlišné a výrazne menej vedomé. Informácia, ktorú náš mozog pošle svalom je pomerne abstraktná, je to zhluk príkazov, čo majú ktoré svaly alebo časti svalu urobiť, v akom poradí a akej intenzite. Drvivá väčšina komunikácie medzi svalmi a mozgom sa teda deje mimo naše vedomé vnímanie a chápanie. Z hľadiska fungovania tela je to vysoko efektívne, lebo na väčšinu pohybov a svalových úkonov sa nemusíme vôbec vedome sústrediť. Predstav si len, koľko pozornosti by ťa stálo keby si musel/a ovládať všetky svaly potrebné na niečo tak samozrejmé ako vzpriamené státie (a podľa politických preferencií, je možné, že veľa ľudí to aj robí a tak im už nezostáva voľná mozgová kapacita na racionálne zmýšľanie, nie to ešte na nejaký zložitý pohyb). Čo je ale rovnaké pre bežné vedomostné učenie a to pohybové je to ako k nemu pristúpiš. Môžeš sa bifľovať alebo sa môžeš učiť v súvislostiach. Bifľovanie je dobré pre špecifické poznanie určitého výseku “učiva”. Naučiť sa fyziologicky a biomechanicky dokonalý zhyb, je super. Rovnako ako vedieť recitovať Mor ho!. Koľko ti to ale povie o tom, prečo vlastne vznikla a o čom tá báseň vlastne je.

Odpoveď je rovnaká ako pri otázke, nakoľko využiješ dokonalý zhyb pri lezení. Teda, že niečo málo sa z tej básne dozvieš a niečo málo ti ten zhyb do lezenia prinesie. Učenie v súvislostiach ti dá ale oveľa širšie poznatky a kvalitnejší základ pre rozhodovanie a v našom prípade aj pre pohyb. Bifľovanie vyhovuje nášmu mozgu viac, lebo sa jedná o opakovanie toho istého a do pamäte iba ukladáš. Keď sa učíš v súvislostiach, pracuješ neustále s množstvom nových informácií a pamäť je využívaná interaktívne. V praxi sa stále učíme oboma spôsobmi, ak sa ale chceš učiť efektívne, musíš rozmýšľať, ktoré učenie je kedy vhodnejšie. Kým pre lezenie na rýchlosť bude základom bifľovanie, pri ťažkých onsajtoch musíš vedieť hlavne pracovať so súvislosťami. Keď sa učíš liezť, snaž sa vyhnúť bifľovaniu a buduj si široké obzory, čiže miesto nascvičovania jednej ťažkej cesty, lez radšej trošku ľahšie, ale rozmanité cesty.

Máš nohy aktívne alebo len rádioaktívne?

Ako sa teda naučiť liezť viac nohami ako rukami? Prvý krok je začať vnímať, že nohy mám a uvedomovať si ich funkciu pri jednoduchých pohyboch. Tá pozornosť by mala byť pomerne detailná, zameraná na pohyby v kĺboch, jednotlivých segmentov nohy voči sebe a voči skale, či stene. Ďalej potrebuješ vnímať, koľko váhy vieš na ne preniesť a koľko úsilia ťa stojí státie na malých stupoch. Keď sa totiž ideme baviť o používaní nôh pri lezení, potrebujeme ich dostať najprv z pasívneho státia na aktívne. To je také, ktoré cítiš, a pretože zaberá veľká časť svalov nohy, ta si ho aj uvedomuješ. Či už ide o tlačenie prstami do malého stupu, vytláčanie alebo priťahovanie sa nohou, založenie kolena, alebo “vykozenie”, sú to všetko príklady kedy nohy určite cítiš (a to nemyslím smrad). Postupne teda potrebuješ začať meniť vnímanie končatín. Viac spasívniť ruky a zaktívniť nohy. Ruky sa ti samozrejme z lezeckého pohybu nikdy nepodarí úplne odstrániť a brať ich len pasívne a čím je cesta alebo boulder ťažšia alebo previsnutejšia, tým viac musia byť ruky aktívne. Cieľom je ale nájsť ten správny pomer. Kľudne môžeš vychádzať z toho, že nohy nikdy nenaplnia svoj potenciál, takže sa na ne môžeš zameriavať donekonečna a rukami to len dopĺňať. To teda neznamená, že ruky nepotrebuješ mať silné. Aj pre ich pasívnejšie používanie potrebuješ mať silné prsty a keď sa bavíme o tom, že funkcia rúk a nôh má byť opačná oproti tomu ako to bežne robíme, tak keď ťa už nohy niekam dostanú, ruky ťa tam musia vládať podržať, kým nohy zas prestúpaš. Podstatné je čo využívaš aktívne na boj proti smeru gravitácie, teda čím sa hýbeš. Samostatnú stabilizáciu preto považujem za statickú (aj keby sa jednalo o fix na jednej ruke ak je to nutné - dôležité, je čo ma do toho fixu dostalo, či nohy, alebo zhyb...).

V tomto blogu som sa obtrel o viacero dôležitých princípov a prepokladov pre lepšiu prácu nôh a s ňou súvisejúcou efektivitou lezenia a prístupu k jeho rozvoju. Snáď sa mi podarí zvýšiť frekvenciu edukatívnych blogov, ale ak si nedočkavý/á, na mojich workshopoch sa k množstvu týchto informácií dostaneš bezprostredne a aj s praxou.

241 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle