Achilova slabina

Tešil som sa, že konečne budem mať také to video, na ktorom fakt že bojujem. Väčšina videí totiž strašne klame, lebo zachytáva už len finálny pokus, ktorému predchádza už nejaký ten nácvik. Video sa nakoniec nekonalo, lebo mi nahrávanie prerušil prichádzajúci hovor, ale môj zážitok zo včerajšieho prelezu bol natoľko intenzívny, že ho zo seba potrebujem dostať aspoň takto.


Už pár dní sme s rodinkou a kamošmi vo Fontáči. Áno, aj uprostred leta sa dá liezť vo Fontáči, dokonca veľmi dobre, len si treba nastaviť trošku iný režim. Ten náš je zatiaľ dvojfázový. Ráno 6.30 vyrážam na staršie projekty a okolo 10.30 sa vraciam na raňajky. Druhá fáza je potom večer, keď sa znovu trošku ochladí, vtedy lezú ostatní a ja alebo mamča kočíkujeme. Prvé dni bola ranná teplota luxusná od 12° do 15° a keďže tu už nejakú chvíľu nepršalo, tak je skala perfektne presušená. Liezť sa skrátka dá a dokonca super.



Prvé dve rána som strávil v oblasti Rocher Cailleau, kde som mal pár rokov nedolezený pytel Alien 7C. Ten sme s Humpim dobývali reatívne dlho ale nakoniec odolal a aj teraz sa mi ho podarilo doliezť až na druhú návštevu. Prvý deň som to možno trošku prehnal s rozlezom, lebo som zablúdil v lese a našiel nové pekné bouldre, kde som sa zdržal. Nakoniec sa ukázalo, že boli hneď o kameň vedľa Aliena, len z opačnej strany. Každopádne za prvé dva dni som si zaliezol až až a tretí som pôvodne plánoval restovať, čomu nahrávalo aj počasie.



Keďže ale zmenili prepoveď a pršať zrazu malo miesto sobotného rána až v sobotu večer a v nedeľu v noci, prispôsobil som tomu plány aj ja. Zaviezol som najprv Matúša, Aďu a Adama na ranný vlak do Paríža a mamču s bicyklom do Fontainebleau. Potom som sa vybral do Rocher Bouligny, kde mám už pár rokov rozlezené Les Beaux Quartiers 8A(+). Bol som celkom sebavedomý, lebo na malých lištách som strávil celú jar, tak som dúfal, že to tu konečne zúročím. Sebavedomie mi vydržalo v podstate len kým som sa prvý krát nezavesil na kľúčovú lištu, kde sa vymieňajú ruky. Rovno mi luskli prsty a lavačkou som sa skoro knockoutoval. Po dvoch dňoch drania kože v Alienovi mi jej už veľa nezostalo a tá posledná ružová vrstvička už celkom mokvala. Fuck, bude treba zmeniť plány. Kukám rýchlo na bleau.info čo sa dá liezť na tom balvane alebo v okolí. Do 6Céčok sa mi moc nechcelo, ambície stále prevažovali nad rozumom. Tak reku, skúsim La Faiblesse d'Achille 7C+. To nastupuje na ľavej hrane, postupne traverzuje až do výlezu Les Beaux Quartiers. Tri ocúnky, s ktorými som tam dofučal, som mal stále rozložené pod spomínaným dolezom, čo som vyhodnotil, že je asi fajn a na štart pod ľavú hranu som si hodil len dve sitstartky. Jednu som vybalancoval na veľký šuter, druhou som zakryl špicatý balvan za ním, nech ten dopad vyzerá aspoň opticky trošku lepšie.



Nastupuje sa cez oblú hranu, po ktorej sa vylezie asi do troch-štyroch metrov, kde sa začne traverzovať doprava. Nastúpil som, sprail som prvý krok, pohupol som ešte kúsok vyššie pravačkou po hrane, a vtedy mi strelilo všetko naraz. Ako som padal, tak som najprv nohou trafil roh sitstartovky, ktorá zakrývala veľký šuter a tak ju katapultovalo do papradia. Niečo som vykryl rukami a nohami, ale aj tak som si riadne spredu narazil bok panvy a oškrel brucho jak som sa stočil medzi balvany. Chvíľu som sa zviechal a nadával, potom som sa odplazil na bouldermatky a prvý krát začal kontemplovať o návrate domov. "Serem na to! Idem radšej aspoň krokovať Les Beaux Quartiers". Zas len strelba z chytov a kopa nadávok. Prehodnocujem, opúšťam sa, plánujem ústup. Nakoniec, že predsa len dám ešte pokus do tej hrany. Nenechávam už ale nič na náhodu a všetky bouldermatky smerujú za sitstartkami pod nástup. Dva nástupy - dve kópie prvotného zlyhania. Nasratý sa zas sťahujem vedľa, kde už neviem spraviť ani pol kroku bez toho, aby som nenechal po sebe mokré fľaky na každom chyte. Už na to asi fakt kašlem, slnko začína ťahať vlhkosť z lesa, už to bude len horšie. Po 10 minútach ležania na bouldermatke som sa rozhodol, že balím. Kým som sa ale prezul a začal skladať matrace, slnko zašlo za mraky a začalo aj pofukovať. Žeby som dal ešte pokus, aspoň ten nástup predsa musím prebiť, veď je to "len" 7C+ to musím aspoň skrokovať. Obložil som teda znova balvany pod nástupom všetkým molitánom, čo som mal a znovu sa prezul. Už pred tým, ako som do toho naliezol prvýkrát s oným skoro fatálnym pádom medzi balvany, som si pozrel video na bleau.info, nech viem, kadiaľ to vlastne vedie. Nerád pozerám videá, lebo štandardné bety mi moc nesedia a väčšinou sa len zasekám. Aj tu sa mi to potvrdilo, lebo až v tretej sérii pokusov som k tomu pristúpil po svojom a hneď sa mi podarilo dostať o pár krokov ďalej až do pozície, kde som mal pocit, že už by som vedel aj traverzovať doprava. Šup telefón na statív. Video nastavené. Červená bodka stlačená.



Prvý nástup nevyšiel, zle som nachytal hranu, tak som stiekol. Vykefovať, namádžovať a šup ďalší nález. Po hrane celkom v pohode, skúsim teda aspoň naznačiť krok doprava a keby to šlo, tak na ďalší pokus si potom prehádžem bouldermatky, veď ten nástup som už celkom vyladil a na dolez ich budem potrebovať asi viac. Toto mi preletelo hlavou ako som sa odhodlával načiahnuť doprava. Lenže ako som sa načiahol tak som aj dočiahol a riadenie prevzal nejaký divný "a muerte" kamikadze autopilot. Len tak tak som priskočil ten ďaleký chyt aj druhou rukou a v tom swingu som sa hodil hneď ďalej do obliny. Posledné kvarky mádža som nechal na chytoch na hrane, takže už to bol čistý aquaplaning. Nohami som stískal stupy pod previsom aby som zostal čo najviac pod tou oblinou a z posledných síl som sa hodil do trošku lepšej obliny. Ten úder otvorenou dlaňou muselo byť počuť aj na zámku vo Fontainebleau a ešte teraz keď toto píšem mi brní ukazovák a prostredník na pravačke. Tam som sa našťastie trošku spravil a dvihol vyššie pravú nohu a hodil sa ľavačkou do plytkej diery, do ktorej som si hneď musel ľahnúť aby mi zabrala a mohol som zdvihnúť pravú nohu nad previs a začať mantliť. Vieš ako workshopistov učím, že keď začnú mantliť cez pätu, musia ju udržať za každú cenu, lebo keď im ju preklopí na bok lezečky a položia na skalu koleno, je to začiatok konca, alebo koniec mantlenia a začiatok stekania. Tak presne to som spravil. Panika najväčšia, lebo až vtedy som si uvedomil, že podo mnou sú 4 metre vzduchu a potom už len korene a balvan. Svet sa mi scvrkol na dve možnosti: pokúsiť sa stiecť aspoň trošku kontrolovane, alebo vyložiť aj druhú nohu nad previs, aby som si opravil pravačku naspäť na pätu a riskoval tým pád v úplne horizontálnej polohe. Pred tým ako tie dve možnosti mohli prejsť racionálnou evaluáciou, zas to prebrala nejaká deštruktívnejšia časť mojej lezeckej osobnosti a s dvoma nohami pod sebou nad hranou už nebolo návratu. Začal sa ukrutný boj s gravitáciou a slizkými dlaňami, prirovnateľný k obrane Stalingradu. Toto už nebolo o tom vyliezť boulder. Zapísať si niečo do denníčku. Pochváliť sa a poštekliť si ego. Toto už bol boj o holý život. DiCaprio vs. grizly je šuviks. Aspoň tak som to prežíval. Keby som padol tak asi nezahyniem, možno by som sa ani nedolámal, len by som sa dobre doudieral. To nebezpečenstvo teda bolo z časti iba fiktívne, ale všetky tie hormóny a vynaložená energia na sebazáchranu boli skutočné. Ó tak morbídne slastne skutočné!



Keď som sa nakoniec vyplazil na vrchol, zostal som tam pár minút ležať a nevedel som sa dodýchať. Dole som zliezal s roztrasenými nohami ako práve narodený Bambi. Kým som bol schopný pobaliť sa - a vôbec vyzuť lezky a ísť vypnúť (vypnuté) nahrávanie, sedel som nevládne v piesku pod zostupom. Pobaliť sa a odniesť naspäť k autu bouldermatky, sa mi zdalo ako nadľudský výkon. Papradím som kráčal ako v sne a až na polceste som si všimol, že mi z bouldermatky spadol batoh. Skoro som sa rozplakal, keď som si pomyslel, že sa poň mám vrátiť. Prvých pár metrov som sa začal vracať plne naložený, kým som si uvedomil, že môžem ísť naľahko. Aby sme si rozumeli, tak ten balvan je asi 10 min od auta. Neviem, či som bol niekedy tak psychicky a fyzicky vyčerpaný z bouldra. Zbieral som sa z toho ešte pol dňa a dnes mám svalovicu, akoby som liezol už mesiac vkuse. Sranda, čo tá hlava dokáže privodiť za stavy. Kvôli takýmto silným zážitkom to ale vlastne asi robím. Časom telo prestane bolieť a hlava zabudne na stres a už z toho zostane len ďalšia dobrá príhoda k pivu. Príhoda o Achilovej slabine.


153 views

© 2017 by Think Bigger

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
  • Vimeo - Black Circle